Církev a Slovenské národní povstání

Povstalečtí vojáci u Liptovské osady
Podcasty, rozhovory, příběhy Další podcasty, rozhovory a příběhy Povstalečtí vojáci u Liptovské osady

Naši východní sousedé si letos připomínají 70. výročí od vypuknutí Slovenského národního povstání. 90 procent účastníků povstání tvořili etničtí Slováci. Na povstání se podílelo také kolem 2 tisíc Čechů, ale i 1600 Židů. Do různých forem protifašistického odboje včetně příprav a průběhu Slovenského národního povstání se aktivně zapojila také Evangelická církev. Naopak Římskokatolická církev byla k povstání spíše rezervovaná.

Rímskokatolícka cirkev mala k SNP a k aktivovaniu odbojových skupín len veľmi vlažný postoj. Pomerne nerušený rozvoj, ktorý Cirkev i občianska spoločnosť prežívala napriek istým výhradám voči režimu Slovenského štátu, ktorého prezidentom bol Jozef Tiso, nedával dôvody na povstanie.

„Na čele štátu bol rímskokatolícky kňaz. Vôbec biskupi sa na adresu Slovenského štátu vyjadrovali pozitívne. Ten postoj voči povstaniu bol značne rezervovaný, zvlášť aj z toho dôvodu, že práve na tom povstaleckom území došlo k rôznym incidentom, kedy boli niektorí kňazi napadnutí, alebo dokonca pripravení o život.“

Tvrdí cirkevný historik Peter Borza.

Kňazi Apoštolskej administratúry v Trnave, dostali 6. októbra 1944 na podpis osvedčenie vernosti vtedajšiemu režimu, v ktorom sa písalo:

Slovenské národní povstání, nastoupení povstalci

„Zatracujem akúkoľvek činnosť proti Slovenskému štátu a jeho predstaviteľom, nestotožňujem sa s osobami, výčinmi a ideológiou, ktorá uvrhla Slovenský štát do povážlivého položenia, v ktorom sa nachádza.“

Odlišný postoj k SNP mala Gréckokatolícka cirkev na čele s blahoslaveným biskupom Pavlom Petrom Gojdičom, ktorá bola od začiatku v opozícii voči režimu Slovenského štátu. Ako tvrdí Peter Borza, biskup Gojdič sa veľmi kriticky vyjadroval na adresu riešenia národnostných problémov v krajine.

„Tá antipatia voči režimu tu zo strany gréckokatolíckeho duchovenstva, ale aj veriacich bola. A už pred vypuknutím SNP viacerí duchovní poskytovali pomoc partizánskym skupinám, ako aj veriaci. Treba brať na zreteľ to, že tie farnosti boli v horských oblastiach, a teda boli tak trochu od centier vzdialené a boli blízko lesom, kde operovali povstalecké skupiny,“ uviedol Borza.

Vydávaní vojenské výstroje a výzbroje během mobilizace povstalců v Banské Bystrici

Najaktívnejšia v Slovenskom národnom povstaní bola Evanjelická cirkev. Mnohí jej kňazi už od roku 1940 poskytovali pomoc utečencom a odboju, či organizovali prechod dobrovoľníkov do československých zahraničných jednotiek vo Francúzsku.

„Evanjelici už za prevej Československej republiky boli stúpenci myšlienky československej štátnosti a vzájomnosti, takže v podstate s nadšením prijali myšlienku. Aktívne sa zúčastňovali protifašistického odboja a to potom viedlo, že sa potom aktívne zúčastnili toho ozbrojeného vystúpenia proti ľudáckemu režimu,“ poznamenal historik Peter Račko.

Na základe historických záznamov je dokázané, že medzi evanjelikmi a katolíkmi dochádzalo v tom čase k náboženskej neznášanlivosti.

Príkladom je podľa Račka stredoslovenská obec Dobrá Niva, „kde bolo vtedy viac ako 80 % obyvateľstva evanjelického vyznania, ale vedenie bolo v podstate prorežimové. Hlinkova Slovenská ľudová strana tam mala svojho vládneho komisára v tom období tých 40 rokov. Samotní katolíci vytvárali atmosféru, že brojili proti nim, a vyvolávali to napätie. Čiže nie zo strany evanjelikov, ktorí boli skôr takí tolerantní, ale práve tí katolíci vytvárali napätie.“

S odstupom sedemdesiatych rokov od Slovenského národného povstania je podľa cirkevného historika Petra Borzu možné povedať, že cirkev mala všeobecne pozitívny postoj k povstaniu.

„Mnohí duchovní sa do povstania priamo zapojili ako z prostredia napr. Gréckokatolíckej cirkvi, mnohí veriaci neváhali položiť svoj život za túto myšlienku. A môžeme hovoriť, že takýmto spôsobom bojovali nielen za svoj život, ale aj za osud svojej krajiny,“ dodal cirkevný historik.